Smartfóny, tablety, televízia a ďalšie digitálne technológie sa stali bežnou súčasťou každodenného života. Deti ich vidia doma, v škole, v reštauráciách aj počas cestovania. To, čo sa ešte pred niekoľkými rokmi považovalo za výnimočné, dnes často vnímame ako normu.
Práve tu však vzniká dôležitá otázka: je všetko, čo sa stalo bežným, zároveň aj prospešné pre dieťa?
V podcaste venovanom digitálnym technológiám a detskému mozgu zaznieva myšlienka, že technológie samy osebe nie sú ani dobré, ani zlé. Rozhodujúce je predovšetkým to, ako, na čo a v akom kontexte ich používame.
Deti sa neučia iba z toho, čo im hovoríme
Jedným z najdôležitejších posolstiev rozhovoru je úloha rodičovského vzoru.
Rodič môže dieťaťu hovoriť, aby telefón odložilo, no ak sám kontroluje mobil počas jedla, pri rozhovore alebo vždy, keď má voľnú chvíľu, dieťa dostáva úplne inú správu.
Deti totiž nesledujú iba naše pokyny. Sledujú predovšetkým naše správanie.
Ak chceme používanie digitálnych technológií v rodine zmeniť, pravidlá preto nemôžu platiť iba pre deti. Mali by sa týkať celej rodiny.
Prečo dieťa chce byť na mobile stále dlhšie?
V rozhovore sa používanie smartfónu prirovnáva k mechanizmu odmeny. Činnosť, ktorá človeku prináša rýchle uspokojenie, chce prirodzene zopakovať.
Na začiatku môže dieťaťu stačiť krátky čas. Postupne však môže vyhľadávať obrazovku častejšie a tráviť pri nej dlhšie obdobie.
Problém nastáva najmä vtedy, keď sa telefón stane univerzálnym riešením nudy, čakania, cestovania, jedenia či nepríjemných emócií.
Dieťa sa potom nemusí naučiť hľadať iné spôsoby, ako sa zabaviť alebo zvládnuť situáciu, ktorá mu nie je príjemná.
Nie je obrazovka ako obrazovka
Dôležitý je aj spôsob používania digitálnej technológie.
Rozdiel je medzi dieťaťom, ktoré iba pasívne sleduje rýchlo sa meniaci obsah, a dieťaťom, ktoré technológiu využíva aktívne – napríklad niečo vytvára, kreslí alebo rieši určitú úlohu.
V podcaste zaznieva, že pri obrazovkách je vhodné pýtať sa nielen „Ako dlho?“, ale aj „Na čo?“.
Pasívne sledovanie obsahu prináša množstvo rýchlych podnetov. Pre detský mozog môžu byť veľmi atraktívne, zároveň však vyžadujú neustále spracovávanie veľkého množstva informácií.
Mobil môže odvádzať pozornosť aj vtedy, keď ho nepoužívame
Zaujímavým momentom rozhovoru je aj samotná prítomnosť telefónu.
Predstavte si, že sa s niekým rozprávate a smartfón máte položený na stole. Nemusíte naň ani siahnuť. Napriek tomu môžete časť pozornosti venovať tomu, či neprišla správa alebo notifikácia.
Časť mentálnej energie tak nesmeruje k človeku pred nami, ale k potláčaniu potreby telefón skontrolovať.
Aj preto v podcaste zaznieva jednoduchý tip: počas spoločnej prechádzky alebo rodinnej aktivity skúsiť nechať telefón doma, prípadne ho prepnúť do režimu, v ktorom nás nebude neustále vyrušovať.
Dovoľme deťom aj nudu
Keď dieťa povie „nudím sa“, rodič môže mať potrebu okamžite mu nájsť program. Smartfón je pritom veľmi rýchlym riešením.
Podľa rozhovoru však nuda nemusí byť problém, ktorý treba okamžite odstrániť.
Práve vo chvíľach, keď dieťa nemá pripravenú zábavu, začína premýšľať, fantazírovať, vymýšľať hry a hľadať vlastné riešenia.
Namiesto tabletu počas cestovania tak môže kresliť, hrať slovné hry, pozorovať okolie alebo si samo vymyslieť aktivitu.
Technológia ako nástroj, nie odmena ani trest
Telefón nemusí byť ani zakázaným predmetom, ani odmenou za dobré správanie.
Oveľa užitočnejšie je hovoriť s dieťaťom o tom, na čo technológie používame, v čom nám pomáhajú a v čom nás môžu obmedzovať.
Digitálne technológie z našich životov nezmiznú. Cieľom preto nemusí byť absolútny zákaz, ale vytváranie zdravších návykov.
A tie sa nezačínajú pri dieťati.
Začínajú pri dospelých.
FAQ
Sú digitálne technológie pre deti zlé?
Technológie samy osebe nie sú ani dobré, ani zlé. Dôležitý je spôsob a účel ich používania.
Je rozdiel medzi sledovaním videa a aktívnym používaním tabletu?
Áno. Rozhovor rozlišuje medzi pasívnym prijímaním obsahu a aktívnou činnosťou, pri ktorej dieťa samo niečo vytvára alebo rieši.
Čo môžu rodičia urobiť ako prvé?
Pozrieť sa aj na vlastné používanie telefónu. Dieťa sa totiž vo veľkej miere učí pozorovaním správania dospelých.
